Volám sa Viktor Emil Frankl

Autor: Petra Laclavíková | 11.1.2016 o 17:29 | (upravené 12.1.2016 o 20:07) Karma článku: 7,52 | Prečítané:  596x

Ťažká životná cesta muža, spisovateľa, psychiatra v koncentračnom tábore, strata rodiny, zmyslu života a znovunájdenie vlastného JA. Príbeh, ktorý nie je aktuálny len v období 2.svetovej vojny. Skúsme sa dnes nevzdať. 

 Také meno som dostal po narodení 26.marca, v roku 1905. Vtedy nikto nemohol tušiť, ani len Boh, aký život budem žiť.Aký zmysel má moje bytie? Takúto otázku som si nekládol len ako študent gymnázia, ale aj ako účastník koncentračného tábora a psychiater.

Moji rodičia pochádzali z Česka, matka zo starého pražského židovského rodu a otec z Pohořelic na južnej Morave, ktorý mal dobre platenú prácu na rakúskom ministerstve, až kým neprišla vojna. Význam slova vojna, som chápal už ako malý chlapec, dobre som vedel, čo to pre našu rodinu znamená. Spolu so starším bratom Walterom som skoro ráno chodieval kradnúť kukuricu na pole, aby rodičia a moja mladšia sestra Stella mali  dať čo, do úst. Podarilo sa mi doštudovať na gymnáziu, kde som sa venoval filozofii a psychológii. Po štúdiu som sa zamestnal ako psychiater vo Viedni. Vtedy som nemohol vedieť ako psychológia a myslenie ovplyvní môj život. V roku 1942 som sa poprvýkrát oženil s Tilly, ktorá bola Židovka. Počas vojnových rokov Židia nesmeli mať deti, aj keď boli v manželskom zväzku. Preto sme prišli,  ešte o nenarodené dieťa. To bola prvá rana, ktorú sme spolu s manželkou utrpeli od vládneho režimu. O deväť mesiacov prišla ďalšia. S manželkou nás deportovali do koncentračného tábora. A potom ďalšia, a ďalšia...

V koncentračnom tábore som prežil zvyšok vojnových rokov. Na mieste, za ostnatými drôtmi, sa mi zdal deň dlhší ako týždeň. Nie len mne, všetci sme boli na jednej lodi. To, že som denne zjedol jednu misku polievky (nebola to polievka, bola to len voda zriedená s trochou polievky), spal spolu so sedemdesiatimi väzňami, alebo kopal krompáčom v tej najväčšej zime bez topánok, nebolo nič oproti tomu, ako som sa cítil vo svojom vnútri. Nebol som človekom. Chvíľu som blúznil, predstavoval som si svoju ženu, návrat domov a najťaživejšia bola skutočnosť, že zajatec vo všeobecnosti nikdy nevie, ako dlho bude musieť byť v tábore. Nepozná nijaký dátum prepustenia (pokiaľ vôbec prichádzal do úvahy). Aby toho nebolo málo, prišla ďalšia rana. Ochorel som na škvrnitý týfus.

Už som si nevedel predstaviť návrat domov, teplo domova a šťastie. Vlastne áno, bol jeden taký deň. Jediný ráz, čo som pocítil šťastie bolo, keď som stál v rade na polievku. Polievku v ten deň nakladal jeden náš „spoluväzeň“ a to, čo robil ma prekvapilo. Každému naberal rovnako. Nerozlišoval svojich priateľov, nerozlišoval veľkých, malých. Prosto nezdvihol svoju hlavu od sporáka, ponoril varechu na dno hrnca a každému dal toľko, koľko sa mu podarilo nabrať do varechy. To bolo prvýkrát v tábore, čo som pocítil aspoň kúsok šťastia. Vrátim sa k návratu domov. Toľkokrát som si ho v mysli prehrával, keď ma bili palicou, toľkokrát som myslel na ten deň. Jediné, čo neprichádzalo do úvahy bolo, vzdať sa. Vedel som, že naša obeta má zmysel, v každom prípade.

Ale ten deň raz prišiel. Tábor bol oslobodený americkými oddielmi. Brány zostali otvorené, strážcovia nemali oblečené uniformy a podávali nám pri bránach cigarety. Vyzeral to ako prostý, jednoduchý deň, keď sa strážcovia zmenili na priateľov, a my sme mohli spokojne opustiť brány koncentračného táboru, ako keby sme tam neboli uväznení od roku 1942. Moje zmysly boli také otupené, že som sa dokázal len nemo dívať na rozkvitnuté pole. Nohy nedokázali chodiť, mozog nedokázal fungovať, a aj to, čo som videl mi do mozgu prichádzalo akosi neskoro. Niektorí utekali, iní plakali, iní sa smiali. Môj priateľ ma chytil za ruku a ťahá ma krížom cez pole. Vzpieram sa, že predsa nepošliapeme mladé obilie. No on sa rozzúri: z očí mu šľahajú blesky a kričí na mňa:, „Ale čo nepovieš? A nás nepošliapali? Nestačilo ti to? Moja žena, moje dieťa zahynuli v plynovej komore – o ďalšom nehovoriac – a ty mi chceš zabrániť, aby som pošliapal pár stebiel obilia...“  Len veľmi pomaly sa podarí prinavrátiť toho človeka k triviálnej pravde, že nikto nemá právo páchať bezprávie, ani ten nie, kto sám bezprávie zažil. A predsa musíme pracovať na týchto ľuďoch, aby našli zasa cestu k tejto pravde, pretože prevrátenie tohto princípu by veľmi ľahko mohlo mať aj horšie následky než stratu zopár tisíc zŕn ovsa, o ktoré by prišiel neznámy roľník. Len chcem napísať, že bol dobrý priateľ napriek tomu, že utekal cez pole spolu s ďalšími nevinnými ľuďmi, ktorí prežili.

Hneď po prepustení z koncentračného tábora som šiel do Viedne. Moji blízki umreli v Terezíne, v Osvienčime a o manželke som nevedel nič. Bolo to pre mňa zistenie, ktoré som očakával, ale napriek tomu ma to hlboko zasiahlo. Vtedy som sa rozhodol, že budem pokračovať v písaní a psychológii. Moja prvá kniha bola „ Ein Psychologe erlebt das Konzentrationslager“, ktorú som začal písať už v tábore. Neskôr táto kniha vyšla pod názvom „ Napriek všetkému povedať životu áno“ v roku 1977. Podarilo sa mi napriek všetkému viesť plnohodnotný život. V roku 1976 som bol vymenovaný za čestného občana, dvadsaťpäť rokov som stál na čele ako profesor Viedenskej neurologickej poliklinike.Môj život sa pre mňa skončil až v roku 1997 vo Viedni. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?